Hovorí sa, že zo života sa treba vyrozprávať. O čosi podobné sa svojským spôsobom snaží vo svojej knižke poviedok aj Veronika Šikulová.

V časti Je mi leto si po svojom „vyrovnáva účty“ s detstvom, dospievaním, rodičmi, jednotlivé poviedky na seba nadväzujú a možno tvoria príbeh, hoci každá z nich je trochu samostatným príbehom, či úryvkom zo života…

Druhá časť Spoviedky je akýmsi experimentovaním, variáciami na jednu a tú istú tému. Postavy a postavičky sa nemenia, nemení sa ani prostredie, autorka sa snaží o akési pohrávanie sa s krasohľadom, stačí sa pohnúť, zmeniť uhol pohľadu, zmena viet či slov a poviedka sa mení. Niektoré sú také vtipné, až sa vám chce rozplakať. A vo všetkých stretávame autorku, v rôznych podobách či polohách, spovedajúcu sa a hovoriacu opäť „iba o živote“.